Návrat k divoške

19 May

“Všetky túžime byť nespútané. Na túto túžbu existuje niekoľko protilátok preverených tradíciami. Učili nás, aby sme sa za ňu hanbili. Nechali sme si narásť vlasy a zakrývali sme nimi svoje pocity. Naše kroky však dni a noci neprestajne sleduje tieň Divokej ženy. Nezáleží na tom, kde práve sme, tieň, ktorý nás sprevádza, má dozaista štyri nohy. ”

— Clarissa Pinkola Estés

Stratila som jej stopu. Zišla som z cesty a splašene blúdila hustým lesom a márne hľadala a vetrila, či nezachytím jej vôňu, závan, alebo aspoň esenciu… Bola preč a ja som zostala zmätená. Predierala som sa životom ako zhlukom hustých trnkových kríkov. Opustila ma? Alebo som ju odohnala? Pýtala som sa deň a noc, keď som zas a znova sadala k počítaču na pochybách, či takto mám tráviť svoj čas, či toto je moja práca a či má zmysel a prečo sa to všetko tak zvláštne pomotalo?

Divošku by som prirovnala k sebadôvere. A tá mi z rôznych príčin vždy tak nejak chýbala. Lenže keď ma tá divoká podstata opustila (alebo som ju ja niekde na ceste za sebou zanechala), začala som sa cítiť nesvoja.

V roku 2013 (panebože, už je to desať rokov), sme s Lorkom skončili vysokú školu, ja som sa rozhodla odísť do Prahy a tam som založila blog Divoká v srdci. Písala som príspevky o mojich humorných zážitkoch a keď som prišla pod Tatry, dokumentovala som náš život s Vlkom. Za tie roky som ale urobila niekoľko chýb. V tom čase neboli blogy tak časté, všetko digitálne sa v podstate iba rozbiehalo a ja som netušila, čo robím, ako to mám robiť a ani kam to smeruje. Mojou najväčšou chybou ale bol nedostatok sebadôvery. Možno, keby som vytrvala, nehanbila sa za to, čo píšem, čo tvorím, čo fotím, mala by som teraz za sebou viditeľnejšiu cestu, ktorú som si vyšliapala cez tie trnkové kríky.

“Neúspech je väčší učiteľ ako úspech.”

— Clarissa Pinkola Estés

Chcela som byť neustále s Vlkom v prírode, cestovať, túlať sa, zbierať bylinky a žiť jednoduchý nomádsky život. Prečo som teda vlastne prestala tvoriť Divokú v srdci? Z veľkej časti za to mohol úraz.

Nikdy som nebola so svojou váhou spokojná, dokonca ani vtedy, keď bola moja váha úplne normálna vzhľadom na moju výšku. Roky som sa porovnávala s ostatnými a kvôli tomu som si nedovoľovala naplno užívať život. Počas môjho dospievania nebolo rozšírené body positivity a aj dnes sa vedú mnohé diskusie o tom, nakoľko je pozitívne vnímanie svojho tela takého aké je a nakoľko už podprahové schvaľovanie nadváhy až obezity.

Ja by som sa momentálne chcela dopracovať aspoň k mojej váhe pred úrazom, ale najskôr by som mala opísať, čo sa mi vlastne stalo a aký život som viedla predtým.

Nikdy som sa nevenovala žiadnemu športu profesionálne, pretože som bola skôr estétka než atlétka, ale napriek tomu som mala veľa pohybu. Všade som chodila pešo celé kilometre, jazdila som všade na bicykli, pravidelne som plávala a pravidelne som chodila na stredne náročné až náročné turistické výstupy a viacdňové púte. Taktiež som niekoľko dní do týždňa hrala amatérsky volejbal a vo voľnom čase som ho hrávala rekreačne kde sa dalo. Takže menej pohybu som začala mať, až keď som nastúpila do svojho prvého oficiálneho zamestnania do kancelárie a približne v tom čase sme si vzali Vlka, takže sa opäť môj pravidelný pohyb zvýšil.

Československého vlčiaka sme si brali aj z toho dôvodu, že má väčšiu výdrž než ostatné plemená, potrebuje denne prejsť až prebehnúť niekoľko kilometrov, v tom čase sa to pohybovalo okolo 15 - 20 km denne (momentálne bežne prejdeme 10 km denne). Taktiež je to plemeno, kde jednou zo skúšok na uchovnenie je beh 40 km pri bicykli, na ktorý sme trénovali odkedy mal Vlk 1 rok a dosť dorastené a spevnené kĺby. V tom čase som sa zamilovala do canicrossu a našla som si niekoľko kamarátov, ktorí tento šport robili. Začali sme s Vlkom trénovať a mala som v pláne, že aspoň rekreačne si pôjdeme menšie canicrossové súťaže odbehnúť.

Lenže potom som sa pošmykla v Tatrách pri zostupe z Bieleho plesa s nákladom na chrbte, ktorý mal okolo 50 kíl. Poskladala som sa na zem a váha ma zalomila v krížovej chrbtici do neprirodzeného uhlu. V tom momente som bola poudieraná, ubolená a roztrhla som si nohu v mieste desať rokov starej rany, ale celkovo som ten pád nebrala až tak vážne. Nebolo to prvý ani poslednýkrát, čo som sa šmykla, spadla, ublížila si, poudierala sa - vravela som si, že sa ošetrím, pár dní si oddýchnem a budem v poriadku.

“Buďte hrdí na svoje jazvy. Majú všetko spoločné s vašou silou a tým, čo ste vydržali. Sú mapou pokladu k hlbokému ja.”

— Clarissa Pinkola Estés

Ak nemáte radi detailné opisy zranení a liečby na chirurgii, preskočte nasledujúci odstavec...

Rana na píšťale sa mi veľmi zapálila a navrela mi tam za pár dní hrča veľká ako päsť. Na vyšetrení zistili, že sa mi tam roky od prvého úrazu hromadil hnis a rana sa po páde veľmi zapálila. Chodila som mesiac na chirurgiu, kde mi dvakrát do týždňa ranu opätovne narezali a hnis vyberali a čistili, až kým nebola noha čistá a rana sa mohla zaceliť. Táto bolesť na ten čas akoby zastúpila bolesť chrbtice a ja som sa raz v noci prebrala vo vysokej horúčke bolesťou úplne paralyzovaná. Nedokázala som sa pohnúť a nikdy som takú bolesť dovtedy nezažila. Vychádzala z oblasti krížovej chrbtice.

Pokrútená v spolupráci s Lorkom som ráno zašla na ortopédiu a bohužiaľ sa začala spleť rôznych zbytočných rehabilitácií, pretože som nemala dostatočne vyšetrený pôvod bolesti. Približne pol roka som sa trápila skorým vstávaním, peším dochádzaním na rehabilitácie a do práce každý deň, pričom nič nezaberalo a ja som nedokázala bez bolesti ani sedieť, ležať a nieto ešte kráčať či venčiť psa, ktorý v tom čase mal už 40 kíl a ja som ho ledva udržala kvôli bolesti, ktorá mi neustále vystrelovala do tela.

Každý človek môj problém zľahčoval. Že som mladá, že je to len ochabnutím svalstva a treba viacej cvičiť, že je to sedavým zamestnaním… Pri väčšej námahe som dostala silnú svalovú horúčku, ktorá prešla do zimnice a z tohto stavu som sa nevedela dostať, pričom bolesť neprechádzala ani pri silnejších liekoch. Po čase som sa rozhodla, že musím skúsiť radu iného lekára.

Po podrobných vyšetreniach sa zistilo, že som mala popukané stavce, ktoré sú na seba veľmi stlačené a na miestach stlačenia sú ešte ďalšie mikro fraktúry a ten tlak je potrebné uvoľniť, pretože môže dôjsť k príliš silnému tlaku na miechu. Odporúčaná mi bola operácia a kým sa stav nezlepší, mala som doporučené neotehotnieť. Okrem toho som dostala zákaz nosiť akékoľvek bremená, ani batoh či tašku, dostala som zákaz športov (beh, turistika, volejbal), aj keď v tej chvíli som nedokázala bezbolestne ani len spať, takže mi šport už dlhší čas ani na rozum neprišiel.

Alternatívou k operácii, ktorú som zvolila, bola časovo náročná rehabilitačná liečba. Pravidelne som dochádzala na injekcie, ktoré mi vpichovali do chrbtice, aby sa uvoľňoval medzistavcový priestor a tlak, ktorý mi spôsoboval neznesiteľné bolesti. Taktiež som absolvovala ďalšie množstvo vyšetrení po celom Slovensku. Približne dva roky som nedokázala brať Vlka na dlhšie prechádzky ako bol kilometer či dva, pribrala som z liekov, nedostatku pohybu, kortikoidných injekcií, depresií a nemala som čo pridávať na Divokú v srdci. Zavretá medzi štyrmi stenami som pracovala na projektoch, aby som mala nejaký príjem, pretože som už pracovala sama na seba. Nikto netušil aké náročné je pre mňa fungovať. Ani umyť riad či povysávať. Bežné veci mi robili cez dva roky strašný problém. Vedel o tom iba Lorko, lebo bol so mnou každý deň, nechcela som o tom nikomu hovoriť, každý mal svoje starosti. Nevládala som sa dostatočne hýbať a hanbila som sa to komukoľvek priznať. Dokonca aj sama sebe. Hnevala som sa na seba. Snívala som o horách, nie o ambulanciách a nadváhe, chcela som byť samostatná a hlavne nápomocná svojim blízkym.

Tak som založila značku Lia Paugsch Art, pod ktorou som začala fotiť a aj keď sa väčšine ľudí mohlo zdať, že som v pohode, po každom fotení či svadbe som mala svalovú horúčku, zimnicu, svaly mi stuhli a ledva som si došla na toaletu. Postupne som ďalej cvičila cviky na chrbticu od môjho fyzioterapueta, pomaličky som si predlžovala prechádzky s Vlkom a neskutočne som sa tešila, keď som konečne namiesto dvoch kilometrov dala päť prevažne po rovine, aj keď som opäť mala svalovú horúčku. Potom som sa tešila, keď som dala päť a poobede som vládala dať ďalších päť a až potom ma chytila svalová horúčka. Už zvládnem dať desať, ale stále to nejde s ľahkosťou, bez bolesti a často stále s horúčkou, ale posúvam svoje hranice.

Preto, keď sa začala bolesť ozývať menej často a hory ma začali volať stále viac, premýšľala som, či opäť začnem s Divokou v srdci. Mala som ale pocit, že si ju, akoby, nezaslúžim, že to stále nie som ja. Preto som založila We & Wolf. Mal to byť náš spoločný projekt, lenže pri tom som sa necítila dostatočne autentická. Divoká v srdci sa zrodila dávno predtým, než sme si vzali Vlka, spoznali sa, zrodila sa v lesoch Muránskej planiny, na potulkách ruinami hradov, v zhluku spriaznených duší, ktoré spievajú pri ohni za svitu hviezd. Volá moje meno. A ja, keď som ju konečne opäť našla, jednoducho musím kráčať v jej stopách.