Rande na slepo

“Vy máte tak nádherný úsmev. Istotne pochádzate z exotickej krajiny.” Vyceril na mňa svoju umelú protézu asi storočný pán vysoký meter päťdesiat. To bolo hneď v momente, ako som milým babkám ďakovala, že mi ukázali smer na poštu. Staručký pán ma pristavil a chytil (na moje prekvapenie) pevne za ruku. “Odkiaľ ste, milá moja?” (Hovoril česky, ale pre plynulosť textu píšem všetko v slovenčine…) “Zo Slovenska…” Povedala som mierne vyľakane, mierne pobavene. “Zo Slovenska? Ja by som vás tipoval aspoň na Španielku.” Tvárila som sa polichotene, i keď to nebolo prvý krát, čo som to počula. Síce som strávila veľa času v Španielsku a vďaka španielskemu bilingválnemu gymnáziu som hovorila po španielsky plynulo, no ako Španielka som si skutočne nepripadala… A v tom prišla tá záludná otázka:

"Slečna. Nešla by ste so mnou niekedy na rande?"

Wau! Tak priamo sa ma to ešte nikdy nikto neopýtal. Nebodaj muži potrebujú sto rokov na to, aby dosiahli dostatočnú dávku odvahy? Alebo si pán povedal, že už skutočne nemá čo stratiť a odkryl pravú tvár trúfalosti? Ale čo sa na takú otázku odpovedá?, preblesklo mi hlavou. Možno čosi neidentifikovateľné z môjho výrazu tváre vyčítal, pretože pokračoval: “Viete, ja som počas vojny bol letcom, Slovensko dobre poznám, lietali sme nad ním.” V hlave som začala vyratúvať, v ktorej vojne to asi ešte mohol lietať, či v prvej, či v druhej svetovej… Niekedy na dámy tieto reči istotne zaberali, ešte keď dodal, že jeho zosnulá manželka bola tiež Slovenka. Konečne som sa spamätala po ukončení zlomkov, delenia a krátenia v mojej mysli a vykoktala som zo seba:

“Prepáčte, no mám priateľa.” Ako decentne odbiť storočného deduška z rozprávky od Pixaru? “Ó, tak to všetko mení na veci!” Zvolal. “Nikdy by som sa nesnažil prebrať mládencovi jeho priateľku. Ale povedzte mi, prosím, ak by ste nemali priateľa, išli by ste so mnou na to rande?” “Áno, samozrejme,” usmiala som sa najsrdečnejšie, ako som dokázala.

Zahrala pánovi iskrička v oku,

pobozkal mi ruku a na rozlúčku povedal:

“Dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme.”