Cesta domov

Naposledy som bola doma u rodičov koncom júla. Už to bolo pre mňa po celkom dlhom čase a doma sa veľa zmenilo. Najmä miesto domova sa zmenilo. Pamätala som si trojizbový byt na sídlisku s výhľadom na kopce za priehradou a s malou kuchyňou, v ktorej sme sa strkali veľkými zadkami, keď sme sa s nedeľným obedom snažili pomôcť všetci štyria. V tej kuchyni som si svojich rodičov celkom často predstavovala, keď som bola v Prahe. A zrazu som sa mala vrátiť na úplne cudzie miesto. Priznám sa, nevedela som, ako sa mám cítiť. Bála som sa, že to nebude skutočný návrat domov. Bála som sa, že tam nemám svoje miesto.

Vystúpila som z vlaku na Sliači, už to bola pre mňa veľká zmena oproti zvyku vystupovať vo Zvolene a postavila som sa na parkovisko za železničnou stanicou. Držala som v oboch rukách pútko cestovnej tašky ako Anna Shirleyová, keď čakala Martina na stanici v Bright River. Narovnala som sa a stála som pevne, aby som vyzerala ako dospelá dáma, keď ma príde vyzdvihnúť moja mama. V duchu som si zakazovala rozplakať sa, keď ju uvidím po dlhej dobe.

Spoza aleje stromov, ktoré rastú popri ceste sa vynorilo auto a zastalo predomnou. Videla som za predným sklom rozžiarenú tvár mojej mamy, susedu a zo zadného sedadla sa hnala von stará mama so slzami v očiach. Všetky som vybozkávala a vyobjímala a mlčky som ich štebotanie pozorovala, keď ma viezli preč od železničnej stanice.

Musím povedať, že cesta domov, myslím k novému domovu, vedie nádhernou krajinou. Prešli sme cez Sliač, namierili sme si to po ceste medzi poliami, kam chodia ľudia využívať korčule alebo bicykel smerom na Veľkú lúku. Medzi domami sme vyrazili hore kopcom a tam sa nachádza hranica medzi skutočným svetom a rozprávkou. Schádzate popri lúke s dreveným plotom, cesta sa kľukatí popri čistom trblietavom potoku, pokračuje medzi lesmi, popri jabloniach, popri drevenom altánku na medokýš až k prvým domom v dedine.

Vo dverách ma už čakal starý otec a vo vnútri s teplou kávou moja sestra s otcom. Psík, celý zvedavý, kto prišiel domov, škrabal labkou na verandové dvere a pätnásť minút mi lízal tvár. Za tými dverami do našej obývačky sa nachádza už len svätý pokoj. Vidieť pahorky a lesy smerom na Banskú Bystricu a počas tmavej noci tam na lúke môžete počítať hviezdy.

Všetok strach zo mňa opadol. Dodalo mi to silu. Uvedomila som si, že hľadám miesto, kam patrím, no poviem vám, že to miesto nie je ďaleko od mojej rodiny. Aj keď sa cítim opustená či nepotrebná, je to len klamlivý pocit, pretože v rodine má každý člen svoje pevné miesto. Zapadá tam ako puzzle. A viete si predstaviť, ako nekompletne vyzerá obraz zložený z puzzle bez toho jedného článku?