Stratili sme najlepšieho priateľa…

Ahojte, divoké srdcia. Mrzí ma, že som dlho nezverejnila žiadny blog. Chodila som do práce, rozbiehala nové smery svojej tvorby a užívala som si každú voľnú chvíľu s rodinou a priateľmi bez toho, aby som zapĺňala svoju webovú stránku či sociálne siete.

Koniec roka 2025 ubehol ako voda. Jesenné dni vystriedala zima, cez vianočné sviatky sme boli s rodinou a nový rok sme oslávili výletom do Adršpachu so všetkými našimi chlpáčmi. V čase, kedy som mala rozpracované video z decembra nás ale dostihol môj najväčší strach, ktorý sa k človeku prikráda každými ďalšími zvieracími narodeninami. Nečakane, zo dňa na deň, sme stratili našu spriaznenú vlčiu divokú dušu, nášho najlepšieho priateľa a zostali sme dezorientovaní a bez duše.

Trvalo mi hrozne dlho, kým som sa odvážila začať vôbec strihať o tom všetkom nové video. Toľko materiálu, čo mám za tých nádherných 11 rokov, fotiek a videí, ktoré možno nikdy nikde nepoužijem, ale budú nám pripomínať toto úžasné dobrodružstvo, ktoré sme vďaka Vlkovi zažívali. Jeho nečakaný odchod nám rozbil srdcia na milión kúskov a je ťažké prežívať si tento pocit opäť týmto videom. S ním bilo v našej domácnosti ďalšie srdce a ten tlkot a jeho každodenná radosť tu teraz neskutočne chýba.

Aby som priblíža, čo sa presne stalo. Vlk mal v septembri 11 rokov, no napriek tomu bol veľmi aktívny, rád behal s vetrom o preteky, nosil papek, loptičku, hračku a užíval si každý moment vonku s nezabudnuteľným úsmevom od ucha k uchu. Taký bol aj náš posledný týždeň, pretože sme boli na niekoľkých výletoch, napríklad aj spraviť pár spoločných autoportrétov pri zamrznutej Šikľavej skale.

V piatok ráno (6. februára) sme sa vybrali na prechádzku tak ako každý deň, no to som už videla, že niečo nie je v poriadku. Iba ulicu od nášho domu som spravila videá, aby som ich mohla ukázať veterinárovi, keď sa mi Vlk zosunul do náručia. Pán z neďalekého obchodu mi ponúkol odvoz za čo som mu veľmi vďačná. Na prvej veterine zistili len anémiu a slabý srdečný pulz, ostatné výsledky mal ukážkové a na druhej nám už pomocou ultrazvuku vedeli povedať, že je viditeľný neznámy útvar na slezine, ktorý praskol a krvácal do bruška, čo sa neskôr potvrdilo.

Nechceli sme si pripustiť, že sa Vlk s nami v priebehu toho dňa pomaličky lúči, čo nám dával najavo svojimi pohľadmi a oddanosťou do poslednej chvíle. Napriek tomu, že väčšinu času už driemal a bolo vidieť, že pomaličky odchádza, každému z nás venoval ešte jeden hlboký pohľad do očí. Možno nám tým chcel povedať, že je pripravený odísť, len my sme neboli pripravení ho nechať ísť. Rozhodli sme sa ho nechať operovať, no po konzultácii všetkých faktov s veterinármi, ako bola veľká strata krvi, nepatrný srdcový pulz, jeho vek a iné riziká sme nakoniec museli urobiť to najťažšie rozhodnutie.

Nikdy sa na túto stratu človek nepripraví, aj keď ju čaká, aj keď ju oplače stokrát predtým, než sa skutočne stane. Zvieratká žijú v prítomnosti, neriešia čo bolo alebo bude, milujú bezpodmienečne v danom momente. Preto aj tento mesiac, ktorý za ním smútime je zároveň plný lásky a vďačnosti za ten nádherný život, ktorý sme vďaka nemu mohli prežívať a radosť, ktorú do našich životov prinášal.

Bol to od detstva môj vysnívaný psík, veľký vlčiak, ktorý mi spával pri nohách, túlal sa lesmi po mojom boku a bol úžasný, výnimočný, súčasťou mňa samej, kúsok tej nespútanej divokej duše. Vyše jedenásť rokov sme boli nerozluční. A takého si ho budeme pamätať.

Nič vás ale nepripraví na to ticho a prázdnotu, ktorá príde potom. Prázdny pelíšok, nedojedená konzerva mäska v chladničke, jeho hračky pri mojej posteli, ktoré už nebude za mnou nosiť po byte, aby som mu ich hádzala... Na to, čo zrazu robiť, keď sme organizovali každý náš deň podľa jeho potrieb a nikdy sme to nebrali ako obmedzovanie ale robilo nám radosť chodiť tam, kam môže ísť s nami a žiť život s ním. Keď tu už nebol, brali sme von jeho psích kamošov, aj keď on nám pri tom neskutočne chýbal. Mala som pocit, akoby sa celý svet stíšil na minimum, prišli sme o veľkú súčasť nás samých a nevedeli sme ako bez toho fungovať.

Vzali sme si ho hneď ako som prišla z Prahy pod Tatry a začali sme s Lorom spolu bývať. Bol s nami takmer celý náš vzťah, preskákal s nami všetky strasti aj radosti. K nemu sme sa vracali domov aj keď sme odchádzali len do práce alebo do ďaleka a nevedeli sme sa dočkať, kedy nás opäť privíta a všetky miesta sveta v ten moment nemali také čaro ako jeho radosť z nášho príchodu. Navždy nám bude chýbať. Zažili sme s ním najkrajšie okamihy v živote a tú lásku a jeho iskru si budem niesť v srdci až do konca svojho života a budem sa to snažiť preniesť aj do každej práce, ktorú budem tvoriť vlastnými rukami.

Práve on ma inšpiroval po rokoch sa vrátiť k výrobe strieborných šperkov, ktoré sú viac ako kúsok kovu. Nesú v sebe život, spomienku a lásku. Rozhodla som sa tieto kúsky nerobiť už len pre priateľov, ale pre každého z vás, kto by chcel nosiť pri sebe talizman s odtlačkom vášho zvieracieho alebo ľudského priateľa. Čaká ma veľa práce, no budem veľmi rada, keď začnete moju značku Wolf print jewellery zatiaľ sledovať na Instagrame, kde už v najbližšom čase budú pribúdať informácie o tvorbe a produktoch.

Chceli by sme touto cestou poďakovať všetkým za krásne správy, slová sústrasti, a lásku, ktorú ste nám posielali. Nás samých prekvapilo, na koľkých z vás Vlk zanechal stopu, či už ste sa s ním stretli alebo nás len sledovali na sociálnych sieťach.

Bolo ťažké vrátiť sa k týmto momentom skrz videá, pretože sme vstúpili do nového roku s toľkou láskou a radosťou a nesmierne sme sa tešili na ďalšiu spoločnú jar a leto. Uzavrela sa naša životná kapitola s Vlkom, no jeho príbehy budú naďalej živé.